Basnicky.sk

Poslednú pečať
svojho šťastia chcel si dať.
Pomaly sa stával život hrou,
jak veľká mozaika,
ktorú sa snažíš poskladať
z malých čriepkov svojich snov.

Vždy len malý kúsok chýba,
by celý obraz zaskvel sa,
keď mozaika sa rozpadať začína.
Chrbát boľavý k zemi sa zhýba,
len život dozadu obzrel sa,
to na nádej v troskách spomína.

Snáď len zabudnúť.
Na lásku ? Nie, to nejde.
Spomienky zaliať do olova,
by viac nemohli rozkvitnúť.
Aj trápenie časom prejde
a reč zas nájde slová.

Pár minút po polnoci.
Aj nebo smútkom plače
a žiaľ zdobí čierna noc.
Srdce stoná od nemoci
a malý zvonár v chráme skáče
to zvonmi zvoní na pomoc.

Čo sa však zmení ?
Lúky opäť rokvetú kvetmi,
rovnaké slnko na nebo vstane
i more sa prílivom spení.
Len úprimný pohľad sa zmení v letmí,
a pre lesk zlata, straka sadá k vrane.

Sebectvo slávi triumf moci.
Ja hore a iných čert si ber !
Hlavne dosiahnuť cieľ !
Niekde radosť, inde smútok bez pomoci,
v láske playboy káže smer
a nič neznamená priateľ.

Medzi voly sa nechať zapriahnuť
a keď po chrbte búchajú,
len dopredu voz ťahať !
Nikdy naspäť nevzhliadnuť,
byť hrdý, že priateľ ťa volajú
a márne priateľa hľadať.

Raz zalknú ústa meravé,
zrieš oči krvou podliate
a za zbabelé tvoje činy,
trpieť bude srdce boľavé,
no na plášti v zamate,
zbadáš erby vlastnej viny.

Až dohorí svieca tlejúca,
zrodí plameň šedý dym
a chvíľu, v pachu síry z popola,
tkvie sa silueta nesúca,
dávnej doby smutný rým…
- Potom ju ruka zmetie zo stola…

Posledná aktualizácia: 23. 9. 2009 21:38